Zver

Aký je vývoj druhov?

Určite ste už všetci počuli o vývoj, A určite, keď začujete slovo „evolúcia“, napadnú veci ako „opice“, „fosílie“, „Darwin“ alebo „opačný palec“. Ale vieme, čo presne vývoj?

Evolúcia je univerzálny proces, ktorý spočíva v postupnej zmene živých bytostí a iných objektov v prírodnom svete. V skutočnosti je evolúcia niečo všeobecné, čo ovplyvňuje zvieratá a rastliny, ale tiež skaly, planéty, hviezdy a všetko, čo v prírode existuje. Dalo by sa teda hovoriť o biologickom vývoji, geologickom vývoji a dokonca aj o astronomickom vývoji.

Všetky tieto procesy zvyčajne vyžadujú čas, veľa času, a preto ich zvyčajne nedokážeme vnímať. Aj keď existujú niektoré prípady evolúcie v reálnom čase, o ktorých sa budem venovať ďalej. Nazýva sa dokonca aj biológia Experimentálny vývoj.

Existuje veľa príkladov geologický vývojnapríklad pomyslite na kamene na dne riek (balvany), ktoré nie sú pôvodne ničím iným ako kúskami skaly, ktoré prichádzajú z hory, a ktoré sa pri ťahaní prúdom vzájomne zasiahnu a tak idú získanie jeho charakteristického zaobleného tvaru. Ďalším príkladom sú hory a hory. Tvoria sa deformáciou zemského povrchu v dôsledku kolízie tektonických platní. Spočiatku rastú a rastú, až kým nedosiahnu svoju maximálnu výšku, a odtiaľ erózia a rovnaký pohyb dosiek spôsobujú, že ich vrcholy sú zaoblené a klesajú na výšku.

biologická evolúcia (alebo organický vývoj ako niektorí hovoria) je to, o čom zvyčajne hovoríte, keď hovoríme o evolúcii. Je to proces, ktorým život vznikol na Zemi a ktorý spôsobil obrovskú rozmanitosť živých bytostí, ktoré obývajú našu planétu. Teória evolúcie, ako je známe dnes, bola vyvinutá Charlesom Darwinom. Aj keď niektorí vedci svojej doby už akceptovali myšlienku, že živé veci sa časom menia, a že medzi druhmi existujú rôzne stupne príbuzenstva. Neexistoval však jasný konsenzus o tom, prečo sa to stalo. Väčšina z nich verila v božský dizajn, to znamená všetko, vrátane procesu evolúcie, nasledovalo Boží plán. Darwin Zhromaždil celé roky obrovské množstvo príkladov a údajov podporujúcich vývoj a jeho hlavným prínosom bolo navrhnúť prirodzený výber ako motor evolučnej zmeny. To znamená, že druh sa v priebehu času mení, pretože potomkovia sa dokážu opúšťať iba u najschopnejších jedincov. Charakteristiky, vďaka ktorým sú niektorí jednotlivci vhodnejší ako ostatní, sa líšia v závislosti od prostredia, v ktorom sa vyvíjajú, a preto sa generácia po generácii, druhy vyvíjajú, aby sa prispôsobili prostrediu. V súčasnosti veľa ľudí prijíma evolúciu prirodzeným výberom, a dokonca aj mnohým sa zdá byť zrejmé. Avšak v čase Darwina (19. storočie) bola táto teória úplnou revolúciou proti prevládajúcim náboženským myšlienkam v tom čase, pretože pri vysvetľovaní vývoja prirodzeným výberom už Boží zásah nebol potrebný. Pre mnohých to znamenalo prijatie slobodnej vôle druhov, vrátane ľudí, a Darwin našiel určitú opozíciu voči svojej teórii, dokonca aj medzi vedeckou komunitou.

Štúdium evolúcie sa tradične člení na dve hlavné oblasti, makroevolúciu a mikroevolúcia, Prvý, makroevolúcia, študuje vzťahy medzi druhmi, rodami, rodinami a inými vyššími taxonomickými skupinami a čerpá z disciplín, ako sú paleontológia, geológia, biogeographyatď. Mikroevolúcia naopak skúma vývojové zmeny, ktoré sa vyskytujú medzi rôznymi populáciami druhov alebo medzi príbuznými druhmi, a zahŕňa disciplíny, ako je populačná genetika alebo ekológia. Hlavný rozdiel medzi nimi je časový rozsah, ktorý pokrývajú, takže zatiaľ čo makroevolúcia skúma vývojové zmeny, ku ktorým dochádza v priebehu miliónov rokov, mikroevolúcia všeobecne pokrýva zmeny, ktoré sa merajú v stovkách alebo tisícoch rokov.

Ako však evolúcia funguje? Čo to znamená, že sa druh v priebehu času prispôsobuje a mení? Rovnako ako takmer všetko v biológii je odpoveď v DNA, Uvidíte, keď sa muž a žena akéhokoľvek druhu spoja, potomok zdedí spojené genetické informácie od svojich rodičov. A táto genetická informácia je obsiahnutá v DNA. Táto DNA však nie je úplne totožná s DNA ich rodičov, ale obsahuje malé variácie nazývané mutácie. Ak majú tieto mutácie nejaký vplyv na jednotlivca, ktorý ich nesie (nie je to vždy tak), bude ich výber v prirodzenom výbere (bez ohľadu na nadbytočnosť) pre alebo proti, v závislosti od prostredia a typu mutácie. A to môže spôsobiť, že sa jednotlivec rozmnoží viac alebo menej úspešne, čo vedie k udržaniu alebo odstráneniu vybranej mutácie z populácie.

Predstavte si napríklad populáciu poľných myší na Sibíri. Tieto myši musia neustále hľadať potravu, aby sa udržal ich metabolizmus zvýšený a tým aj telesné teplo. Dobrý deň sa rodí myš, ktorá má mutáciu, vďaka ktorej má viac vlasov. Táto malá myš bude viac chránená pred chladom, a preto nebude musieť tráviť toľko času ako ostatní, ktorí hľadajú jedlo. Náš šťastný šťastný malý priateľ tak môže využiť tento čas na očarovanie myší a ich šanca na párenie bude vyššia ako u ostatných mužov. Ak sa spáruje viac a ponechá viac potomkov ako ostatné myši, v ďalšej generácii bude viac myší s mutáciou. Ak sa počasie nezmení, po nasledujúcich generáciách budú mať všetky myši v tejto populácii mutáciu, vďaka ktorej budú mať viac vlasov. Obyvateľstvo sa prispôsobilo.

Tento príklad sa môže zdať trochu hlúpo, pripúšťam. Čo chcete, len ma napadlo za behu. Tiež to zvyčajne nie je také jednoduché. Výhodná mutácia nemusí priamo ovplyvniť množstvo vlasov, ktoré rastú na myši, ale môže ovplyvniť expresiu génu (to znamená množstvo proteínu, ktoré produkuje), čo zasa ovplyvňuje expresiu jedného alebo viac génov, ktoré nakoniec vytvárajú väčšie množstvo neviem, aký proteín spôsobuje, že myš z nosa je chlpatejšia a menej chladná. V skutočnosti sa dnes verí, že väčšina procesov adaptácie sa vyskytuje týmto spôsobom. Preto je také ťažké nájsť jasné príklady adaptácie v súčasnej populácii. Napriek tomu na stránkach špecializovaných vedeckých časopisov (napr Molekulárna ekológia).

Odpoveď wiki

Je to jedna z najmenej zrozumiteľných vedeckých tém v súčasnosti ... Jedným z dôvodov je to, že po pokrstení bolo použité slovo „evolúcia“, čo vo svojom hovorovom použití znamená „zmena na zlepšenie“. Bolo to normálne vzhľadom na ideológiu prvých vedcov, ktorí ju pozorovali (oveľa skôr ako Charles Darwin), ale je to zlé slovo.

„Evolúcia“ druhov je niečo iné. Lepším menom by bolo napríklad progresívna genetická distribúcia.

Slovo evolúcia v biológii sa používa na označenie 3 rôznych vecí:

  • hotový tento druh sa v priebehu času mení a diverzifikuje.
  • Prediktívne vysvetlenie, prečo to robia. (Ďalej len teória začal Darwin)
  • histórie evolučnej. Popis toho, ako sa populácie živých vecí oddeľujú, vyvíjajú a znova oddeľujú, aby dali vznik všetkým existujúcim druhom vrátane nás.

Vysvetľujem teória v skratke:

  1. Živé veci sa množia. Tým odovzdávajú svoje gény ďalšej generácii.
  2. Kombinácie génov, ktoré prechádzajú každého jednotlivca> Niektoré vysvetlenia:

Toto nemá nič spoločné s „evolučným“ Pokémonom, ktorý je skôr „magickou premenou“.

Evolúcia nemá žiadny cieľ. Ľudská bytosť NIE JE „rozvinutejšia“, máme iba jednu z najúspešnejších génových kombinácií (na rozmnožovanie a rozširovanie) na svete.

Je tiež nepravdivé, že to vynašiel Charles Darwin. Už existovala bezplatná encyklopédia Charles Bonnet - Wikipedia

Darwin urobil to, že navrhol teóriu (vedeckého typu, ktorá je odôvodneným, prediktívnym a poučným vysvetlením, a nie predpokladom) funkčná a úplná, ktorá vysvetlila prečo sa to stalo.

Dnes sa NEPOUŽÍVA teória navrhnutá Darwinom, ale vylepšená verzia, robustná> Science Magazine: Modern Evolutionary Synthesis.

Význam pojmu EVOLUTION

Pred vstupom do predmetu ako takého musíme zvážiť, čo slovo evolúcia znamená v presnom termíne. Evolúciu definujeme ako zmenu, že to nemusí byť lepšie alebo horšie, znamená to len zmenu.

Časom skutočne nájdeme priaznivý a nepriaznivý vývoj. Aj keď to v priebehu času bolo skreslené a nájdeme slovo evolúcia ako niečo pozitívne a prevrat pre niečo negatívne, aj keď je to veľmi absurdná syntéza.

V tejto ďalšej lekcii PROFESORA objavujeme rozdiely medzi mužom Cromañóna a neandertálcom.

Proces evolúcie u rôznych druhov

Pokračujeme v našom Zhrnutie o vývoji druhov vstup do opisu rôznych bodov, ktoré Darwin a ostatní vedci opisovali po vykonaní rôznych štúdií a že neskôr samotná geofyzika dala platnosť.

Existuje štúdia, ktorá uvádza, že ak existujú dve oblasti celkom vzdialené alebo izolované pri rovnakých druhoch, každá z nich bude úplne odlišná od tej, ktorá je nainštalovaná v inom regióne (dokonca aj v prípade toho istého druhu). Uskutočňovalo sa to na rôznych miestach s rovnakými ekologickými podmienkami ako v Arktíde a Antarktíde.

V druhej chvíli a Štúdia o veľkej rozmanitosti druhov ktoré dosiahli naše dni, študujúc ich orgány, môžeme si predstaviť veľkú podobnosť medzi rôznymi živočíšnymi druhmi. Nie je prekvapujúce, že napríklad veľa orgánov ošípaných je veľmi podobných orgánom ľudí, je to celkom spojené so spôsobom rozmnožovania každého druhu a s dobou tehotenstva každého z nich.

Tretí krok vedy sa nachádza v anatomické štúdie ktoré boli vykonané u rôznych druhov a ktoré vyústili do série dokumentácie, pomocou ktorej sa nájdu stopy toho, čo by mohli byť končatiny alebo orgány, ktoré sa dnes nepoužívajú, ale ktoré zostávajú. kosť penisu ľudí alebo nohy hadov, medzi mnohými ďalšími prvkami.

Pokračovanie v téme štúdia druhov nájdeme embryologická štúdia kde to vedie k existencii spoločný predok.

Za to všetko môžeme povedať, že druhový vývoj Je to dané zo súboru parametrov, ktoré nájdeme v prostredí a ktoré spolu so sériou mutácií v gametách (ktoré sa zmienime neskôr) povedú k vzhľad zmien U rôznych druhov.

Vývoj Zeme

Ako všetci vieme, naša planéta sa postupom času zmenila To znamená, že kontinenty, ako ich poznáme dnes, pochádzajú z pomerne blízkeho pôvodu: fragmentácia Pangea (jeden kontinent).

Zdá sa, že to bolo pred 3800 miliónmi rokov v EÚ Eorcaic éra keď sa v dôsledku zmeny klímy začali objavovať mikrobiálne prvky (zem ochladená). Až keď nájdeme prvú, bude to až pred 1500 miliónmi rokov eukaryotické bunky, ktorý pochádza z vývoja tých predchádzajúcich, zistíme, že okrem iného celý rad mnohobunkových prvkov, ako sú riasy, špongie, cyanobaktérie, huby a myxobaktérie ...

Teórie evolúcie

Pokračujeme v tomto zhrnutí vývoja druhov, hovoríme teraz o rôznych teóriách, ktoré sa objavili v priebehu dejín na tému evolúcia. Tu sú hlavné:

Devätnáste storočie bolo obdobím dosť ovplyvneným vedou a rôznymi teóriami. V nich nájdeme to Charlesa Darwina, ktorý urobil štúdium rôznych druhov ktorú našiel počas svojej cesty na palube Beagle. V rámci tejto teórie nájdeme niekoľko dôležitých bodov, ako napríklad:

  • Každý život sa vyvíja jednoduchým spôsobom.
  • Druhy sa vyvíjajú vďaka prostrediu okolo seba.
  • K tomuto vývoju dochádza pomaly a postupne.
  • Vyhynutie druhu vychádza z nekompatibility s prostredím, ktoré ho obklopuje.

V rámci tejto teórie nájdeme slávnu citáciu „Iba tí najsilnejší prežijú“.

Na začiatku 20. storočia to nájdeme nová reštrukturalizácia teórie ktorý prišiel z ruky Georgea Johna Romanea, kde natrvalo vylúčil Lamarckovu teóriu.

Vedec, ktorého charakterizovala evolučná teória úsilia, tu uvedieme typický príklad, podľa ktorého žirafy, o ktorých je známe, že spočiatku nemali taký veľký krk, ich naťahovali na základe úsilia o dosiahnutie oblasti koruny stromov. Je zrejmé, že táto teória nikdy nemala veľa nasledovníkov, pretože týmto spôsobom by bol vývoj druhu v čase oveľa rýchlejší a aj dnes by pokračoval.

Moderná evolučná teória

Je to syntéza, v ktorej vstupuje veľká časť Darwinovej teórie, v ktorej sa robia matematické a biologické vysvetlenia rôznych druhov. To vysvetľuje, že časť vývoja je daná mutačnými procesmi, ktoré sa vyskytujú počas sexuálnej reprodukcie v dôsledku zlyhania gamét.

Ak si chcete prečítať viac článkov podobných Vývoj druhov - zhrnutie, odporúčame vám vstúpiť do našej kategórie Biológia.

Čo je to evolúcia?

ARMS A FINS Hoci plutva delfína vyzerá veľmi odlišne od ramena šimpanza a obe končatiny majú rôzne funkcie, ich základná anatómia je rovnaká, čo dokazuje, že pochádzajú od spoločného predka pred miliónmi rokov.

Je to proces, ktorým sa organizmy menia po generácie. Je to zložitý proces, keďže predok môže pochádzať z mnohých rôznych potomkov, napríklad napríklad jeden z prvých známych vtákov>

Charles Darwin

ŠPECIALIZOVANÁ Diéta
Namiesto toho, aby sa kŕmili trávou a listami ako ich najbližší príbuzní, morské leguány z izolovaných ostrovov Galapágy sa ponoria do mora, aby jedli morské riasy.

Charles Darwin (1809–1882) bol jedným z najdôležitejších vedcov 19. storočia. Jeho práca Pôvod druhu, publikované v roku 1859, spôsobili veľký pocit. V ňom vyvinul evolučná teória, ktoré som už uverejnil spolu s Alfred Russel Wallace v roku 1858. Ukázalo sa, ako sú všetky existujúce druhy príbuzné a ako ich geografické rozšírenie odráža ich vzťahy. Vysvetlil príbuznosť fosílnych organizmov so súčasnými a že všetky formy života sú spojené do jediného „stromu života“. Darwin navrhol model evolúcie prirodzeným výberom alebo „prežitím najvhodnejších“, ako to iní nazvali, na základe jeho štúdií o ekológii a jeho pokusoch so živočíšnou výrobou.

Gény a dedičstvo

Darwin vedel, že evolúcia môže fungovať, iba ak dôjde k dedičstvu. Nepoznal modernú genetiku, ale v priebehu dvadsiateho storočia sa ukázalo, že genetický kód, ktorý hľadal, sa nachádza v chromozómoch jadra takmer všetkých buniek živých vecí. Každá ľudská bunka má medzi 20 000 a 25 000 génov, z ktorých každý obsahuje inštrukcie kódované pre špecifické charakteristiky. Takéto kódy sú hlavne vo forme molekúl DNA, z ktorých každá obsahuje štyri chemické bázy usporiadané v pároch. Každý gén je kódovaný v špecifickej sekvencii párov báz.

prispôsobivosť

Kľúč k evolúcii spočíva v variabilite živých bytostí. Stačí sa pozrieť na akúkoľvek skupinu ľudí: niektorí sú brunetky, iní sú blond, iní sú vysokí, iní sú krátki. Normálna variabilita fyzických znakov v rámci toho istého druhu môže byť veľká. Adaptácie sú vlastnosti organizmov, ktoré sú užitočné pre konkrétnu funkciu. Týmto spôsobom si primáti vyvinuli binokulárne videnie a veľký mozog, aby mohli fungovať v prostredí džungle. Mnoho primátov má dlhé a silné zbrane a ruky a chodidlá s protiľahlými palcami, ktoré chytia konáre a pohybujú sa medzi stromami, prehensilný chvost niektorých opíc má rovnakú funkciu. Úpravy sa neustále menia spolu s prostredím, ktoré obývajú jednotlivé druhy. Ak napríklad teplota klesne, jednotlivci, ktorí majú dlhšie vlasy, budú mať výhodu pred tými, ktorí majú krátke vlasy, a preto sa stanú hojnejšími.

VIZUÁLNE POLE
Oči primátov sa tešia dopredu a ich zorné polia sa prekrývajú široko. Binokulárne videnie im umožňuje presne vnímať vzdialenosť, napríklad pri preskakovaní z jedného stromu na druhý. Korisť, ako je jeleň, má oči po stranách hlavy, a preto veľmi široké, väčšinou však monokulárne zorné pole.

Čo je to druh?

GEOGRAFICKÁ VARIÁCIA
Sibírsky tiger (vľavo) má hrubšiu srsť ako štyri poddruhy južného tigra, ako je Sumatra (dole), ktorá je najmenšia a najtmavšia, a môže to byť dokonca aj iný druh.

Druh je samostatná populácia organizmov, ktoré sa v prírodných podmienkach krížia s inými skupinami. Takto sa dnes na Zemi môže vyskytnúť viac ako 10 miliónov druhov. Asi 5000 je z cicavcov, z toho 435 z primátov. Každý jednotlivec toho istého druhu je však odlišný a v priebehu času sa vyvíjajú genómy. Koľko by sa skupina mala odlišovať, aby sa považovala za samostatný druh? Členovia rôznych druhov môžu krížiť, ak sa príliš geneticky nepresunuli. Niektorí to robia iba prostredníctvom ľudského zásahu: napríklad mulica a buržoázia sú výsledkom kríženia kobyly a osla alebo koňa a osla, ale sú sterilné. Iné druhy sa krížia prirodzene úspešne, ako vieme, že sa dnes stalo s Homo sapiens a Neandertálcami as inými starými ľudskými druhmi.

klasifikácia

Klasifikácia alebo taxonómia je veda, ktorá identifikuje živé bytosti a usporiada ich do skupín podľa ich evolučných vzťahov. Súčasné klasifikačné metódy sa snažia nájsť spoločného predka alebo predkov všetkých životných foriem na Zemi.

SPOLOČNÉ ANCESTRO , Všetky skupiny v tomto kladograme súvisia s prvým stavovcom, ich spoločným predkom, ktorý sa objavil približne 540 m.a. Rozvetvená schéma je výsledkom odlišnej evolúcie a tvorí rodokmeň.

Druhy klasifikácie

Systémy prvej klasifikácie zoskupili živé bytosti podľa ich všeobecnej podobnosti a švédskeho botanika Carlos Linnaeus (1707–1778) navrhol systém, ktorý sa dodnes používa. Linnaeus ustanovil formálne kategórie založené na spoločných morfologických znakoch (forma a štruktúra) v hierarchii zvyšovania inkluzivity, od druhu po kráľovstvo. Od začiatku 20. storočia bola zavedená klasifikácia na základe evolučných vzťahov medzi organizmami. Tento fylogenetický prístup podľa morfológie a genetických charakteristík rozdeľuje živé bytosti do skupín nazývaných muchy a predpokladá, že charakteristika spoločná pre jednu skupinu organizmov naznačuje užší vývojový vzťah medzi nimi a novším spoločným predkom. Fylogenetika (alebo cladistika) priniesla veľa zmien v klasifikácii mnohých organizmov. Napríklad vtáky sú teraz zarámované ako skupina dinosaurov. Linnaeus si vybral latinu ako jazyk pre svoj klasifikačný systém, dnes ho väčšina taxonomov stále používa. Každý druh má jedinečný latinský zložený názov, ktorý identifikuje rod a druh. Napríklad všetci ľudia, vrátane fosílnych druhov, zdieľajú rodové meno Homo, ale iba súčasní ľudia sú známi ako Homo sapiens („múdry človek“).

Text a obrázky v tomto príspevku sú fragmentom knihy „Evolution. Dejiny ľudstva “

Akcie na stránke

concept:Je to súbor premien alebo zmien v priebehu času, ktorý viedol k rozmanitosti foriem života, ktoré existujú na Zemi od spoločného predka.

Vývoj druhu, Hypotézu, že druhy sa neustále transformujú, predpokladali mnohí vedci z osemnásteho a devätnásteho storočia, o ktorých Charles Darwin citoval v prvej kapitole svojej knihy Pôvod druhov. Bol to však samotný Darwin, ktorý v roku 1859 syntetizoval súvislý súbor pozorovaní, čím sa koncept biologickej evolúcie zlúčil do skutočnej vedeckej teórie.

Slovo evolúcia, ktoré opisuje zmeny, prvýkrát použil švajčiarsky biológ Charles Bonnet v 18. storočí vo svojom diele Organizácia organizácie pre starostlivosť o lesy. Koncepciu, že život na Zemi sa vyvinul zo spoločného predka, však už formulovalo niekoľko gréckych filozofov.

Evolúcia ako vlastnosť živých bytostí už nie je predmetom vedcov. Mechanizmy, ktoré vysvetľujú transformáciu a diverzifikáciu druhov, sa však stále intenzívne skúmajú. Dvaja prírodovedci, Charles Darwin a Alfred Russell Wallace, nezávisle navrhli v roku 1858, že prírodný výber je základným mechanizmom zodpovedným za vznik nových fenotypových variantov a nakoniec aj nových druhov.

V súčasnosti sa teória evolúcie kombinuje s Darwinovými a Wallaceovými návrhmi s Mendelovými zákonmi a ďalšími neskoršími pokrokmi v genetike, preto sa nazýva moderná syntéza alebo „syntetická teória“. Podľa tejto teórie je evolúcia definovaná ako zmena vo frekvencii alel populácie v priebehu generácií.

Táto zmena môže byť spôsobená rôznymi mechanizmami, ako je napríklad prirodzený výber, genetický drift, mutácia a migrácia alebo genetický tok. Syntetická teória v súčasnosti dostáva všeobecnú akceptáciu vedeckej obce, ale aj určitú kritiku. Od svojho zloženia, okolo roku 1940, bol obohatený vďaka pokroku v ďalších príbuzných odboroch, ako je molekulárna biológia, vývojová genetika alebo paleontológia. V skutočnosti sa stále formulujú teórie evolúcie, to znamená systémy hypotéz založené na empirických údajoch získaných o živých organizmoch na podrobné vysvetlenie mechanizmov evolučnej zmeny.

Dôkazy o evolučnom procese

Dôkazy evolučného procesu sú súborom testov, ktoré vedci zhromaždili, aby preukázali, že evolúcia je charakteristický proces živej hmoty a že všetky organizmy, ktoré žijú na Zemi, pochádzajú od spoločného predka. Súčasné druhy sú stavom v evolučnom procese a ich relatívne bohatstvo je produktom dlhej série udalostí špekulácie a vyhynutia. Existencia spoločného predka sa dá odvodiť z jednoduchých charakteristík organizmov.

prvý, existujú dôkazy z biogeografie. Štúdia o oblastiach rozšírenia druhov ukazuje, že čím vzdialenejšie alebo izolovanejšie dve geografické oblasti sú, tým viac sa líšia druhy, ktoré ich obývajú, hoci obe oblasti majú podobné ekologické podmienky (ako sú arktické a antarktické oblasti alebo stredomorské regióny). a Kalifornia).

druhý, rozmanitosť života na Zemi nie je vyriešená v súbore úplne jedinečných organizmov, ale zdieľajú veľa morfologických podobností. Keď sa teda porovnávajú orgány rôznych živých bytostí, v ich zložení sa nachádzajú podobnosti, ktoré naznačujú príbuzenstvo, ktoré existuje medzi jednotlivými druhmi. Tieto podobnosti a ich pôvod umožňujú klasifikovať orgány ako homológy, ak majú rovnaký embryonálny a evolučný pôvod a podobne, ak majú odlišný embryonálny a evolučný pôvod, ale rovnakú funkciu.

tretina, anatomické štúdie tiež umožňujú v mnohých organizmoch rozpoznať prítomnosť pozostatkových orgánov, ktoré sú redukované a nemajú zjavnú funkciu, ale ktoré jasne ukazujú, že pochádzajú z funkčných orgánov prítomných v iných druhoch, ako sú napríklad základné kosti zadných končatín prítomné v niektorí hadi

Embryológia prostredníctvom porovnávacích štúdií embryonálnych štádií rôznych druhov zvierat ponúka štvrtý súbor dôkazov o evolučnom procese. Zistilo sa, že v prvej z týchto etáp vývoja mnohé organizmy vykazujú spoločné vlastnosti, ktoré naznačujú existenciu modelu rozvoja zdieľaného medzi nimi, čo zase ukazuje existenciu spoločného predka.

Piaty skupina dôkazov pochádza z oblasti systematiky. Organizmy je možné klasifikovať pomocou podobností uvedených v hierarchicky vnorených skupinách, ktoré sú veľmi podobné rodokmenu.

Druhy, ktoré žili v odľahlých časoch, zanechali záznamy o svojej evolučnej histórii. Fosílie spolu s porovnávacou anatómiou súčasných organizmov predstavujú paleontologický dôkaz evolučného procesu.

Porovnaním anatómií moderných druhov s tými, ktoré už vyhynuli, môžu paleontológovia odvodiť línie, ku ktorým patria. Paleontologický prístup k hľadaniu evolučných dôkazov má však určité obmedzenia. Vývoj molekulárnej genetiky odhalil, že evolučný záznam sa nachádza v genóme každého organizmu a že je možné datovať okamih divergencie druhu prostredníctvom molekulárnych hodín produkovaných mutáciami. Napríklad porovnanie medzi ľudskými a šimpanzími DNA sekvenciami potvrdilo úzku podobnosť medzi týmito dvoma druhmi a objasnilo, keď existoval spoločný predok oboch.

Vývoj života na Zemi

Podrobné chemické štúdie založené na uhlíkových izotopoch z hornín archaického eónu naznačujú, že prvé formy života, ktoré sa na Zemi objavili pravdepodobne pred viac ako 3800 miliónmi rokov, v ére earkariky, a existujú jasné geochemické dôkazy, ako je napríklad zníženie mikrobiálneho síranu svedkami toho v paleoarchickej dobe, pred 3470 miliónmi rokov.

Stromatolity (minerálne vrstvy produkované spoločenstvami starších mikroorganizmov) sú známe vo vrstvách 3450 miliónov rokov, zatiaľ čo najstaršie vláknité mikrofosílie, morfologicky podobné cyanobaktériám, sa nachádzajú v 3450 miliónových vrstvách pazúrikov nachádzajúcich sa v Austrálie.

Ďalšou podstatnou zmenou v bunkovej štruktúre sú eukaryoty, ktoré vznikli zo zabalených starých baktérií, vrátane, v štruktúre predkov eukaryotických buniek, vytvorenia družstevnej asociácie zvanej endosymbióza.

Obalené baktérie a ich hostiteľská bunka iniciovali proces koevolúcie, pri ktorom baktérie pochádzajú z mitochondrií alebo hydrogenozómov. Druhá nezávislá endosymbióza s organizmami podobnými cyanobaktériám viedla k tvorbe chloroplastov v riasach a rastlinách. Biochemické aj paleontologické dôkazy naznačujú, že prvé eukaryotické bunky sa objavili asi pred 2000 až 1,5 miliardami rokov, hoci kľúčové atribúty eukaryotickej fyziológie sa pravdepodobne predtým vyvíjali.

K vývoju mnohobunkových organizmov potom došlo v mnohých nezávislých udalostiach, v organizmoch tak rozmanitých ako huby, hnedé riasy, cyanobaktérie, huby a myxobaktérie.

Vedecké teórie o evolúcii

Podľa Josepha Needhama taoizmus výslovne popiera stálosť biologických druhov a taoistickí filozofi špekulovali, že si vyvinuli rôzne atribúty v reakcii na rôzne prostredia. Taoizmus sa v skutočnosti odvoláva na ľudské bytosti, prírodu a nebo ako na existenciu v stave „neustálej transformácie“, na rozdiel od statickejšieho pohľadu na typickú povahu západného myslenia.

darwinizmus

Aj keď myšlienka biologickej evolúcie existuje už od staroveku a v rôznych kultúrach, moderná teória nebola založená až do osemnásteho a devätnásteho storočia, za prispenia vedcov ako Christian Pander, Jean-Baptiste Lamarck a Charles Darwin. V osemnástom storočí bola opozícia medzi fidizmom a transformizmom dvojznačná. Niektorí autori napríklad pripustili transformáciu druhov obmedzených na rody, ale popreli možnosť prechodu z jedného rodu do druhého.

Pôvod druhov Charlesa Darwina bol faktom vývoja, ktorý sa začal všeobecne akceptovať. Kredit sa niekedy zdieľa s Wallaceom za teóriu evolúcie, ktorá sa tiež nazýva Darwin-Wallaceova teória.

Zoznam návrhov Darwina, extrahovaných z pôvodu druhu, je uvedený nižšie:

1. Nadprirodzené činy stvoriteľa sú nezlučiteľné s empirickými skutočnosťami prírody.

2. Toda la vida evolucionó a partir de una o de pocas formas simples de organismos.

3. Las especies evolucionan a partir de variedades preexistentes por medio de la selección natural.

4. El nacimiento de una especie es gradual y de larga duración.

5. Los taxones superiores (géneros, familias, etc.) evolucionan a través de los mismos mecanismos que los responsables del origen de las especies.

6. Cuanto mayor es la similitud entre los taxones, más estrechamente relacionados se hallan entre sí y más corto es el tiempo de su divergencia desde el último ancestro común.

7. La extinción es principalmente el resultado de la competencia interespecífica.

8. El registro geológico es incompleto: la ausencia de formas de transición entre las especies y taxones de mayor rango se debe a las lagunas en el conocimiento actual.

Neodarwinismo

El Neodarwinismo es un término acuñado en 1895 por el naturalista y psicólogo inglés George John Romanes (1848-1894) en su obra Darwin and after Darwin, o sea, la ampliación de la teoría de Darwin enriqueció el concepto original de Darwin haciendo foco en el modo en que la variabilidad se genera y excluyendo la herencia lamarckiana como una explicación viable del mecanismo de herencia. Wallace, quien popularizó el término «darwinismo» para 1889, incorporó plenamente las nuevas conclusiones de Weismann y fue, por consiguiente, uno de los primeros proponentes del neodarwinismo.

Síntesis evolutiva moderna

La llamada «síntesis evolutiva moderna» es una robusta teoría que actualmente proporciona explicaciones y modelos matemáticos sobre los mecanismos generales de la evolución o los fenómenos evolutivos, como la adaptación o la especiación. Como cualquier teoría científica, sus hipótesis están sujetas a constante crítica y comprobación experimental. Theodosius Dobzhansky, uno de los fundadores de la síntesis moderna, definió la evolución del siguiente modo: «La evolución es un cambio en la composición genética de las poblaciones, el estudio de los mecanismos evolutivos corresponde a la genética poblacional.»

La variabilidad fenotípica y genética en las poblaciones de plantas y de animales se produce por recombinación genética —reorganización de segmentos de cromosomas, como resultado de la reproducción sexual y por las mutaciones que ocurren aleatoriamente.

La cantidad de variación genética que una población de organismos con reproducción sexual puede producir es enorme. Considérese la posibilidad de un solo individuo con un número «N» de genes, cada uno con sólo dos alelos.

La selección natural es la fuerza más importante que modela el curso de la evolución fenotípica. En ambientes cambiantes, la selección direccional es de especial importancia, porque produce un cambio en la media de la población hacia un fenotipo novel que se adapta mejor las condiciones ambientales alteradas. Además, en las poblaciones pequeñas, la deriva génica aleatoria, la pérdida de genes del pozo genético, puede ser significativa.

La especiación puede ser definida como «un paso en el proceso evolutivo (en el que) las formas. se hacen incapaces de hibridarse».Diversos mecanismos de aislamiento reproductivo han sido descubiertos y estudiados con profundidad. El aislamiento geográfico de la población fundadora se cree que es responsable del origen de las nuevas especies en las islas y otros hábitats aislados.

Las transiciones evolutivas en estas poblaciones suelen ser graduales, es decir, las nuevas especies evolucionan a partir de las variedades preexistentes por medio de procesos lentos y en cada etapa se mantiene su adaptación específica. La macroevolución, la evolución filogenética por encima del nivel de especie o la aparición de taxones superiores, es un proceso gradual, paso a paso, que no es más que la extrapolación de la microevolución, el origen de las razas, variedades y de las especies.

En la época de Darwin los científicos no conocían cómo se heredaban las características. Actualmente, el origen de la mayoría de las características hereditarias puede ser trazado hasta entidades persistentes llamadas genes, codificados en moléculas lineales de ácido desoxirribonucleico (ADN) del núcleo de las células. El ADN varía entre los miembros de una misma especie y también sufre cambios o mutaciones, o variaciones que se producen a través de procesos como la recombinación genética.

Darwin no conocía la fuente de las variaciones en los organismos individuales, pero observó que las mismas parecían ocurrir aleatoriamente. En trabajos posteriores se atribuyó la mayor parte de estas variaciones a la mutación. La mutación es un cambio permanente y transmisible en el material genético —usualmente el ADN o el ARN— de una célula, que puede ser producido por «errores de copia» en el material genético durante la división celular y por la exposición a radiación, químicos o la acción de virus. Las mutaciones aleatorias ocurren constantemente en el genoma de todos los organismos, creando nueva variabilidad genética.

La duplicación génica introduce en el genoma copias extras de un gen y, de ese modo, proporciona el material de base para que las nuevas copias inicien su propio camino evolutivo. Por ejemplo, en los seres humanos son necesarios cuatro genes para construir las estructuras necesarias para sensar la luz: tres para la visión de los colores y uno para la visión nocturna. Los cuatro genes han evolucionado a partir de un solo gen ancestral por duplicación y posterior divergencia.

Las mutaciones cromosómicas, también denominadas, aberraciones cromosómicas, son una fuente adicional de variabilidad hereditaria. Así, las translocaciones, inversiones, deleciones, translocaciones robertsonianas y duplicaciones, usualmente ocasionan variantes fenotípicas que se transmiten a la descendencia. Por ejemplo, dos cromosomas del género Homo se fusionaron para producir el cromosoma 2 de los seres humanos. Tal fusión cromosómica no ocurrió en los linajes de otros simios, los que han retenido ambos cromosomas separados.

Recombinación genética

La recombinación genética es el proceso mediante el cual la información genética se redistribuye por transposición de fragmentos de ADN entre dos cromosomas durante la meiosis, y más raramente en la mitosis. Los efectos son similares a los de las mutaciones, es decir, si los cambios no son deletéreos se transmiten a la descendencia y contribuyen a incrementar la diversidad dentro de cada especie.

En los organismos asexuales, los genes se heredan en conjunto, o ligados, ya que no se mezclan con los de otros organismos durante los ciclos de recombinación que usualmente se producen durante la reproducción sexual. En contraste, los descendientes de los organismos que se reproducen sexualmente contienen una mezcla aleatoria de los cromosomas de sus progenitores, la cual se produce durante la recombinación meiótica y la posterior fecundación.

La recombinación permite que aún los genes que se hallan juntos en el mismo cromosoma puedan heredarse independientemente. No obstante, la tasa de recombinación es baja, aproximadamente dos eventos por cromosoma y por generación.

El primero es la «selección direccional», que es un cambio en el valor medio de un rasgo a lo largo del tiempo, por ejemplo, cuando los organismos cada vez son más altos. En segundo lugar se halla la «selección disruptiva» que es la selección de los valores extremos de un determinado rasgo, lo que a menudo determina que los valores extremos sean más comunes y que la selección actúe en contra del valor medio.

Un tipo especial de selección natural es la selección sexual, que es la selección a favor de cualquier rasgo que aumente el éxito reproductivo haciendo aumentar el atractivo de un organismo ante parejas potenciales.

Adaptación

La adaptación es el proceso mediante el cual una población se adecua mejor a su hábitat y también el cambio en la estructura o en el funcionamiento de un organismo que lo hace más adecuado a su entorno. Este proceso tiene lugar durante muchas generaciones, se produce por selección natural, y es uno de los fenómenos básicos de la biología.

La importancia de una adaptación sólo puede entenderse en relación con el total de la biología de la especie, Julian Huxley. De hecho, un principio fundamental de la ecología es el denominado principio de exclusión competitiva: dos especies no pueden ocupar el mismo nicho en el mismo ambiente por un largo tiempo. En consecuencia, la selección natural tenderá a forzar a las especies a adaptarse a diferentes nichos ecológicos para reducir al mínimo la competencia entre ellas.

Síntesis moderna

En las últimas décadas se ha hecho evidente que los patrones y los mecanismos evolutivos son mucho más variados que los que fueran postulados por los pioneros de la Biología evolutiva (Darwin, Wallace o Weismann) y los arquitectos de la teoría sintética (Dobzhansky, Mayr y Huxley, entre otros).

Los nuevos conceptos e información en la biología molecular del desarrollo, la sistemática, la geología y el registro fósil de todos los grupos de organismos necesitan ser integrados en lo que se ha denominado «síntesis evolutiva ampliada». Los campos de estudio mencionados muestran que los fenómenos evolutivos no pueden ser comprendidos solamente a través de la extrapolación de los procesos observados a nivel de las poblaciones y especies modernas.

En el momento en que Darwin propuso su teoría de evolución, caracterizada por modificaciones pequeñas y sucesivas, el registro fósil disponible era todavía muy fragmentario. Los a fósiles previos al período Cámbrico eran totalmente desconocidos. Darwin también estaba preocupado por la ausencia aparente de formas intermedias o enlaces conectores en el registro fósil, lo cual desafiaba su visión gradualística de la especiación y de la evolución.

Causas ambientales de las extinciones masivas

Darwin no solo discutió el origen sino también la disminución y la desaparición de las especies. Como una causa importante de la extinción de poblaciones y especies propuso a la competencia interespecífica debida a recursos limitados: durante el tiempo evolutivo, las especies superiores surgirían para reemplazar a especies menos adaptadas.

Esta perspectiva ha cambiado en los últimos años con una mayor comprensión de las causas de las extinciones masivas, episodios de la historia de la tierra, donde las «reglas» de la selección natural y de la adaptación parecen haber sido abandonadas.

Esta nueva perspectiva fue presagiada por Mayr en su libro Animal species and evolution en el que señaló que la extinción debe ser considerada como uno de los fenómenos evolutivos más conspicuos. Mayr discutió las causas de los eventos de extinción y propuso que nuevas enfermedades (o nuevos invasores de un ecosistema) o los cambios en el ambiente biótico pueden ser los responsables. Además, escribió: «Las causas reales de la extinción de cualquier especie de fósil presumiblemente siempre seguirán siendo inciertas . Es cierto, sin embargo, que cualquier evento grave de extinción está siempre correlacionado con un trastorno ambiental importante» (Mayr, 1963). Esta hipótesis, no sustentada por hechos cuando fue propuesta, ha adquirido desde entonces un considerable apoyo.

La extinción biológica que se produjo en el Pérmico-Triásico hace unos 250 millones de años representa el más grave evento de extinción en los últimos 550 millones de años. Se estima que en este evento se extinguieron alrededor del 70% de las familias de vertebrados terrestres, muchas gimnospermas leñosas y más del 90% de las especies oceánicas. Se han propuesto varias causas para explicar este evento, las que incluyen el vulcanismo, el impacto de un asteroide o un cometa, la anoxia oceánica y el cambio ambiental. No obstante, es aparente en la actualidad que las gigantescas erupciones volcánicas, que tuvieron lugar durante un intervalo de tiempo de sólo unos pocos cientos de miles de años, fueron la causa principal de la catástrofe de la biosfera durante el Pérmico tardío.

El límite Cretácico-Terciario registra el segundo mayor evento de extinción masivo. Esta catástrofe mundial acabó con el 70% de todas las especies, entre las cuales los dinosaurios son el ejemplo más popularmente conocido. Los pequeños mamíferos sobrevivieron para heredar los nichos ecológicos vacantes, lo que permitió el ascenso y la radiación adaptativa de los linajes que en última instancia se convertirían en Homo sapiens. Los paleontólogos han propuesto numerosas hipótesis para explicar este evento, las más aceptadas en la actualidad son las del impacto de un asteroide y la de fenómenos de vulcanismo.

La selección sexual es, por lo tanto, menos rigurosa que la selección natural. Generalmente, los machos más vigorosos, aquellos que están mejor adaptados a los lugares que ocupan en la naturaleza, dejarán mayor progenie.

Pero en muchos casos la victoria no dependerá del vigor sino de las armas especiales exclusivas del sexo masculino[. ] Entre las aves, la pugna es habitualmente de carácter más pacífico. Todos los que se han ocupado del asunto creen que existe una profunda rivalidad entre los machos de muchas especies para atraer por medio del canto a las hembras.

Para Darwin, la selección sexual incluía fundamentalmente dos fenómenos: la preferencia de las hembras por ciertos machos, selección intersexual, femenina, o epigámica, y en las especies polígamas, las batallas de los machos por el harén más grande, selección intrasexual. En este último caso, el tamaño corporal grande y la musculatura proporcionan ventajas en el combate, mientras que en el primero, son otros rasgos masculinos, como el plumaje colorido y el complejo comportamiento de cortejo los que se seleccionan a favor para aumentar la atención de las hembras.

El estudio de la selección sexual sólo cobró impulso en la era postsíntesis. Se ha argumentado que Wallace (y no Darwin) propuso por primera vez que los machos con plumaje brillante demostraban de ese modo su buena salud y su alta calidad como parejas sexuales. De acuerdo con esta hipótesis de la «selección sexual de los buenos genes» la elección de pareja masculina por parte de las hembras ofrece una ventaja evolutiva. Esta perspectiva ha recibido apoyo empírico en las últimas décadas. Por ejemplo, se ha hallado una asociación, aunque pequeña, entre la supervivencia de la descendencia y los caracteres sexuales secundarios masculinos en un gran número de taxones, tales como aves, anfibios, peces e insectos).

Impactos de la teoría de la evolución

A medida que el darwinismo lograba una amplia aceptación en la década de 1870, se hicieron caricaturas de Charles Darwin con un cuerpo de simio o mono para simbolizar la evolución. En el siglo XIX, especialmente tras la publicación de El origen de las especies, la idea de que la vida había evolucionado fue un tema de intenso debate académico centrado en las implicaciones filosóficas, sociales y religiosas de la evolución.

El hecho de que los organismos evolucionan es indiscutible en la literatura científica, y la síntesis evolutiva moderna tiene una amplia aceptación entre los científicos. Sin embargo, la evolución sigue siendo un concepto controvertido por algunos grupos religiosos.

Mientras que muchas religiones y grupos religiosos han reconciliado sus creencias con la evolución por medio de diversos conceptos de evolución teísta, hay muchos creacionistas que creen que la evolución se contradice con el mito de creación de su religión. Como fuera reconocido por el propio Darwin, el aspecto más controvertido de la biología evolutiva son sus implicaciones respecto a los orígenes del hombre.

A medida que se ha ido desarrollando la comprensión de los fenómenos evolutivos, ciertas posturas y creencias bien arraigadas se han visto revisadas, vulneradas o por lo menos cuestionadas. La aparición de la teoría evolutiva marcó un hito, no solo en su campo de pertinencia, al explicar los procesos que originan la diversidad del mundo vivo, sino también más allá del ámbito de las ciencias biológicas. Naturalmente, este concepto biológico choca con las explicaciones tradicionalmente creacionistas y fijistas de algunas posturas religiosas y místicas y de hecho, aspectos como el de la descendencia de un ancestro común, aún suscitan reacciones en algunas personas.

El impacto más importante de la teoría evolutiva se da a nivel de la historia del pensamiento moderno y la relación de este con la sociedad. Este profundo impacto se debe, en definitiva, a la naturaleza no teleológica de los mecanismos evolutivos: la evolución no sigue un fin u objetivo. Las estructuras y especies no «aparecen» por necesidad ni por designio divino sino que a partir de la variedad de formas existentes solo las más adaptadas se conservan en el tiempo.

Evolución y religión

Antes de que la geología se convirtiera en una ciencia, a principios del siglo XIX, tanto las religiones occidentales como los científicos descontaban o condenaban de manera dogmática y casi unánime cualquier propuesta que implicara que la vida es el resultado de un proceso evolutivo.

Sin embargo, a medida que la evidencia geológica empezó a acumularse en todo el mundo, un grupo de científicos comenzó a cuestionar si una interpretación literal de la creación relatada en la Biblia judeo-cristiana podía reconciliarse con sus descubrimientos (y sus implicaciones).

A pesar de las abrumadoras evidencias que avalan la teoría de la evolución, algunos grupos interpretan en la Biblia que un ser divino creó directamente a los seres humanos, y a cada una de las otras especies, como especies separadas y acabadas. A partir de 1950 la Iglesia católica romana tomó una posición neutral con respecto a la evolución con la encíclica Humani generis del papa Pío XII. En ella se distingue entre el alma, tal como fue creada por Dios, y el cuerpo físico, cuyo desarrollo puede ser objeto de un estudio empírico.

No pocos ruegan con insistencia que la fe católica tenga muy en cuenta tales ciencias, y ello ciertamente es digno de alabanza, siempre que se trate de hechos realmente demostrados, pero es necesario andar con mucha cautela cuando más bien se trate sólo de hipótesis, que, aun apoyadas en la ciencia humana, rozan con la doctrina contenida en la Sagrada Escritura o en la tradición.

En 1996, Juan Pablo II afirmó que «la teoría de la evolución es más que una hipótesis» y recordó que «El Magisterio de la Iglesia está interesado directamente en la cuestión de la evolución, porque influye en la concepción del hombre».

El papa Benedicto XVI ha afirmado que «existen muchas pruebas científicas en favor de la evolución, que se presenta como una realidad que debemos ver y que enriquece nuestro conocimiento de la vida y del ser como tal. Pero la doctrina de la evolución no responde a todos los interrogantes y sobre todo no responde al gran interrogante filosófico: ¿de dónde viene todo esto y cómo todo toma un camino que desemboca finalmente en el hombre?».

Cuando la teoría de Darwin se publicó, las ideas de la evolución teísta se presentaron de modo de indicar que la evolución es una causa secundaria abierta a la investigación científica, al tiempo que mantenían la creencia en Dios como causa primera, con un rol no especificado en la orientación de la evolución y en la creación de los seres humanos.

ВїQuГ© es la teorГ­a de la evoluciГіn?

teorГ­a de la evoluciГіn es como se conoce a un corpus, es decir, un conjunto de conocimientos y evidencias cientГ­ficas que explican un fenГіmeno: la evoluciГіn biolГіgica. toto explica que los seres vivos no aparecen de la nada y porque sГ­, sino que tienen un origen y que van cambiando poco a poco. En ocasiones, estos cambios provocan que de un mismo ser vivo, o ancestro, surjan otros dos distintos, dos especies. Estas dos especies son lo suficientemente distintas como para poder reconocerlas por separado y sin lugar a dudas. A los cambios paulatinos se les conoce como evoluciГіn, pues el ser vivo cambia hacia algo distinto.

La evoluciГіn estГЎ mediada por algo llamado generalmente "selecciГіn natural", aunque este tГ©rmino es muy vago. Un tГ©rmino mГЎs correcto es la presiГіn selectiva.

La teorГ­a de la evoluciГіn explica que los seres vivos no aparecen de la nada y porque sГ­ Con este nombre se entiende un factor que "presiona" estos cambios en una direcciГіn. Por ejemplo, la sequedad de un desierto presionarГЎ a todas las especies para tener una mayor resistencia a la deshidrataciГіn, mientras que los menos adaptados morirГЎn y se perderГЎn en la historia. Los cambios evolutivos, como ya podemos deducir, suelen ser adaptativos, grosso modo, lo que implica que adaptan a la especie segГєn la presiГіn selectiva que sufre (o la hace desaparecer para siempre). La teorГ­a de la evoluciГіn no es nada sencilla y ha ido creciendo enormemente durante la historia de la biologГ­a. Hoy dГ­a este corpus es tan grande que se estudian efectos y apartados concretos del mismo, y existen especialistas dedicado exclusivamente a comprender partes muy especГ­ficos de la teorГ­a.

ВїCuГЎndo apareciГі?

El origen de la teorГ­a de la evoluciГіn tiene una fecha concreta y es la publicaciГіn del libro "El Origen de las Especies", del propio Charles Darwin. Aunque en realidad la idea de evoluciГіn y varios conceptos relacionados pueden trazarse hasta tiempos muy anteriores, lo cierto es que la controvertida publicaciГіn de su libro provocГі una reacciГіn sin igual. A dГ­a de hoy, este texto, claramente asentГі las bases en torno al que giran los "axiomas" bГЎsicos de la biologГ­a. Y eso ocurriГі el 24 de noviembre de 1859, En Г©l, Darwin explicГі su hipГіtesis (demostrada ampliamente tiempo despuГ©s) de cГіmo las especies de seres vivos evolucionan y cГіmo la selecciГіn natural (y la presiГіn selectiva) empujan dicho cambio.

ВїDГіnde se creГі?

Aunque "El Origen de las Especies" se publicГі en Inglaterra, lo cierto es que la apariciГіn de la teorГ­a de la evoluciГіn se gestГі mucho antes. Los historiadores sitГєan este momento en los viajes de Darwin a bordo del "Beagle", un bergantГ­n britГЎnico explorador, En su segunda misiГіn se aГ±adiГі a la tripulaciГіn un joven Darwin, cuya educaciГіn e interГ©s por la geologГ­a y la naturaleza, asГ­ como algunas cuestiones familiares, le abrieron la puerta a su pasaje. Durante los viajes alrededor de todo el mundo (literalmente), que duraron cinco aГ±os, Darwin actГєo como naturalista (el concepto clГЎsico de biГіlogo) recogiendo todo tipo de informaciГіn para el imperio inglГ©s y la tripulaciГіn. AsГ­, durante la travesГ­a se topГі con varias islas y sus especies. Las modificaciones y caracterГ­sticas de estas, asГ­ como sus conocimientos geolГіgicos y la influencia de varios conocidos inculcaron en su mente la idea de evoluciГіn en los seres vivos. Especialmente llamativo es el caso de los pinzones de las Islas GalГЎpagos, muy llamativos en la literatura. No obstante, hicieron falta varias dГ©cadas para madurar la idea que, finalmente, y no sin muchos dilemas y alguna tragedia, dieron como resultado "El Origen de las Especies", el germen de la teorГ­a de la EvoluciГіn.

ВїQuiГ©n la propuso?

Bueno, es obvio, en este punto, que el padre de la teorГ­a de la evoluciГіn fue Charles Darwin, AsГ­ lo hemos podido comprobar hasta el momento. Pero la teorГ­a no solo se la debemos a Г©l y mucho menos el estado actual de la misma. SaltГЎndonos a algunos clГЎsicos, serГ­a imperdonable no nombrar a Alfred Russel Wallace, un naturalista y geГіgrafo, ademГЎs de explorador muy parecido en espГ­ritu a Darwin. Su posiciГіn mГЎs modesta que la de Charles, probablemente, lo puso algunos pasos por detrГЎs del padre de la teorГ­a de la evoluciГіn. Sin embargo, el propio Wallace llegГі a conclusiones similares a las de Darwin incluso antes que Г©l mismo. Fue una carta suya la que terminГі de cuajar las ideas en la cabeza del naturalista mГЎs famoso de la historia.

El propio Wallace llegГі a conclusiones similares a las de Darwin incluso antes que Г©l mismo

AsГ­, esta carta de Wallace fue determinante en su publicaciГіn. No obstante, eso no le resta mГ©rito alguno a Darwin. Por otro lado, tambiГ©n harГ­a falta nombrar a Lamarck, ya que Г©l propuso la primer teorГ­a de la EvoluciГіn que se conoce como tal. Aunque era errГіnea, lo que no ha evitado debates que siguen vivos, incluso, hoy dГ­a. MГЎs adelante otros grandes cientГ­ficos asentaron algunas bases necesarias: Georges Cuvier y Г‰tienne Geoffroy Saint-Hilaire discutieron ampliamente sobre el catastrofismo y el uniformismo, Mendel y, aГ±os despuГ©s, Fisher asentaron las bases genГ©ticas y estadГ­sticas indispensables para la teorГ­a, Avery, MacLeod y McCarty hallaron el ГЎcido desoxirribonucleico, y Francis Crick y James Watson, gracias al trabajo de Rosalind Franklin, descubrieron la estructura del ADN. Y estos son solo algunos de los nombres a los que podrГ­amos afirmar que le debemos la teorГ­a de la EvoluciГіn

Tal vez la respuesta mГЎs difГ­cil y a la vez mГЎs sencilla de responder. ВїPor quГ© apareciГі la teorГ­a de la evoluciГіn? Podemos buscar razones histГіricas, consecuencias: Darwin observando atentamente unos cuantos pГЎjaros en una isla remota o a Watson y Crick discutiendo pensativamente sobre una extraГ±a fotografГ­a en blanco y negro. Pero lo cierto es que la teorГ­a de la evoluciГіn aparece como consecuencia de la observaciГіn, Durante los siglos, los milenios, hemos visto que los seres vivos cambian. Es mГЎs, nosotros aprovechamos este hecho a nuestro favor. AsГ­ que era solo cuestiГіn de tiempo que alguien se planteara el cГіmo. Y tras siglos de observaciГіn y experimentaciГіn, la teorГ­a de la EvoluciГіn es lo que hemos obtenido. Pero todavГ­a no hemos acabado, ni estГЎ finalizada. Probablemente algunos aspectos nunca lleguemos a conocerlos del todo. Pero, en cualquier caso, la respuesta a la pregunta de por quГ© apareciГі la teorГ­a de la EvoluciГіn serГЎ siempre la misma: porque necesitamos saber de dГіnde venimos, y hacia dГіnde vamos.